Vnučka darovala pupočníkovú krv svojmu dedkovi

„Pred dvoma rokmi dostal otecko mozgovú mŕtvicu a po ôsmich hodinách ho mamička našla doma v spálni. Bol pri vedomí, ale jeho stav bol veľmi vážny. Odviezli ho do nemocnice v Blansku, napojili na prístroje a snažili sa ho zachrániť…“

„Lekári nám následne povedali, že otecko zostane mentálne postihnutý, že nás nebude poznať, nebude schopný samostatného života a bude pripútaný na lôžko,“ spomína Lucia Pínová, ktorej šesťdesiatročný otecko prekonaval v septembri roku 2018 cievnu mozgovú príhodu. Mal postihnutú ľavú mozgovú hemisféru, pričom došlo k podstatnému ochrnutiu a poruchám citlivosti pravej poloviny tela a tiež rečového centra.

Mesiac ležal v nemocnici, kde dostával lieky na rozpustenie zrazeniny, ktorú mal v krčnej tepne. „Verím, že v nemocnici urobili maximum, ale po mesiaci nám povedali, aby sme si otecka odviezli domov alebo ho dali do LDN,“ dodáva Lucia.

Nechcela som, aby mala mama zničený život

Rodina sa však s predloženým scenárom nechcela zmieriť. Oteckovi zabezpečili trojmesačný pobyt v rehabilitačnom ústave v Kladruboch. A hoci tam odchádzal ako ležiak v pyžame na nosidlách, z ktorých už nikdy nevstane, hneď prvý deň, keď za ním Lucia prišla, sa dokonca aj usmial. Začal pomaly cvičiť, učiť sa osobnej hygiene, sám sa obliekať a jesť ľavou rukou. Pravidelne sa tiež znovu učil chodiť s pomocou robotického prístroja, absolvoval rôzne fyzioterapie a rehabilitačné cvičenia. Dostal invalidný vozík a učil sa ho ovládať ľavou rukou.

„Asi by som to nenazývala zlepšením. Boli to skôr veci, ktoré bol on sám schopný urobiť, na základe stavu, v ktorom je. Išlo o to, zdvihnúť ho z postele,“ vysvetľuje Lucia, ako vnímala prvé mesiace rehabilitácie. Otecka sa síce podarilo z postele „zdvihnúť“, ale mentálny stav sa nemenil. „Nepoznal farby, nevedel čítať, nepoznal čísla. Nevedel, čo sú bežné veci, ako nos alebo hrnček. Akoby všetko zabudol, alebo sa mu to z tej hlavy vytratilo,“ hovorí Lucia. „S tým som sa rozhodne nechcela zmieriť, aj kvôli mojej mame, ktorá bola tou, kto sa o tatka bude starať. Aby jej život nestál za nič,“ dodáva Lucia.

Liečba prišla z televíznej obrazovky

„V apríli 2019 som úplnou náhodou v televízii zahliadla reláciu Pošta pre teba, kde jeden pán ďakoval klinike v Brne za to, že ho postavili na nohy a rozprával o bunkovej terapii, po ktorej aplikácii sa jeho stav zlepšil,“ spomína opäť Lucia na to, kedy sa prvýkrát dozvedela o tejto liečbe.

„Samozrejme ma to zaujalo. Začala som pátrať, študovať, na čo a ako je možné bunky z pupočníka a krvi použiť a čo by mohli zlepšiť,“ hovorí Lucia. Spojila sa tiež so spomínanou brnianskou klinikou, hovorila s ďalšími lekármi a od oteckovej fyzioterapeutky dostala tip na kliniku na Slovensku. „Zisťovala som všetky riziká a bolo mi povedané, že jeho stav sa po aplikácii týchto buniek nemôže nijako zhoršiť,“ dodáva.

A neuplynul ani mesiac a otecko išiel na kliniku na Slovensko do Malaciek na prvú bunkovú terapiu. „Kliniku v Malackách som zvolila preto, že tu využívajú na liečbu novorodenecké bunky, pochádzajúce z pupočníkovej krvi a pupočníka. Logicky ma napadá, že tieto bunky, keďže sú nové a neopotrebované, budú asi lepšie, než aby otecko dostal tie svoje, ktoré sú jednoducho už staré,“ vysvetľuje Lucia, prečo sa rozhodla pre kliniku na Slovensku.

Dve terapie z pupočníkovej krvi a tkaniva pupočníka

„Poškodenie mozgu otecka Lucie Pínovej bolo dosť veľké. Otecko bol pripútaný na vozíčku, nedokázal komunikovať, nebol sebestačný, nedokázal sa sám najesť,“ opisuje stav otecka pred liečbou Mgr. Renáta Mihály, MBA, riaditeľka centra bunkovej terapie v Malackách. „Liečbu sme nastavovali aj podľa toho, že pani Pínová je tehotná a bude môcť týmto spôsobom oteckovi pomôcť,“ dodáva. Samotná aplikácia prebehla intravenóznym a intratekálnym podaním (lumbálnou punkciou) a otecko Lucie obdržal vysokú dávku buniek z pupočníkovej krvi a tiež mezenchymálnych stromálnych buniek z tkaniva pupočníka.

S odstupom roka potom otecko absolvoval liečbu dvakrát. „Už po prvom podaní sme mali správy, že sa otecko Lucie objektívne zlepšil a že aj vďaka intenzívnym rehabilitáciám nastal progres jeho stavu,“ spomína Renáta Mihály. Bolo teda zrejmé, že sa pre zlepšenie efektu uvažuje aj o druhom podaní, pri ktorom sa využije pupočníková krv aj pupočník nedávno narodenej dcéry Lucie Pínovej. „Áno, čakali sme, kým Lucia porodí, aby novo narodená vnučka dedkovi mohla cielene darovať svoju krv a svoje bunky,“ dopĺňa Renáta Mihály.

„Prekvapilo ma, že je to vlastne biologický odpad z každého pôrodu a že len minimum rodičov si pupočníkovú krv a tkanivo pupočníka nechá uchovať na neskoršie využitie. Našťastie v mojej pôrodnici túto službu ponúkali a tak som sa rozhodla oboje pri pôrode uchovať a použiť pre svojho otecka na ďalšiu liečbu,“ hovorí Lucia.

Otecko urobil obrovský pokrok

Medzi oboma podaniami a v podstate celú dobu otecko neustále rehabilituje pod dohľadom profesionálov. Dvakrát Kladruby, Axon klinika, rôzne rehabilitačné procedúry, cvičenie päť dní v týždni. Po druhej aplikácii sa určite zlepšila chôdza, je istejší, chodí bez opory a nepotrebuje pomoc. V Kladruboch, kde si ho pamätali z pobytu ešte pred rokom, sami konštatovali, že urobil obrovský pokrok a posun vpred. Čo sa týka logopédie, začína viac artikulovať, dokáže špúliť ústa podľa písmen, ktoré ho učí logopédka vyslovovať. Hlavne sa zlepšilo vnímanie, dokáže teraz postrážiť a hrať sa s dcérou, keď leží na gauči. „Vidím posun v bežných veciach, ktoré predtým nerobil. Keď mu spadne omrvinku pri jedení, prestane jesť a začne po sebe upratovať. A začal maľovať, vyfarbovaťm ľavou rukou, napriek tomu že je pravák. Keď sa na to pozriete, vidíte, že nepretahuje,“ dodáva Lucia.

„Už keď sme išli prvýkrát na Slovensko, oznámila som oteckovi, že bude mať vnučku a tak sa musí snažiť a mať motiváciu k tomu, aby sa jej mohol venovať, keď sa narodí. Od prvej chvíle, keď som videla tú reportáž v televízii, som neprestala veriť tomu, že otecko to nevzdá. A tým, že som videla, že tatko chce bojovať a chce žiť, tak som to nevzdala a chcela som pre neho mať trochu normálny život.“

„Myslím, že by si v tehotenstve mali mamičky zistiť, na čo všetko je možné využiť uchovanú pupočníkovú krv. Nikdy neviete, čo sa môže prihodiť vo vašej rodine zajtra alebo trebárs o 10 rokov a kedy bunky môžete potrebovať. Keby som bola znovu tehotná, tak si pupočníkovú krv určite uchovám,“ uzatvára Lucia Pínová.