Zdravie na mieru – rozhovor s Michalom Zahradníčkom v časopise Téma

Téma 34/2018 – Ľudstvo stojí na začiatku novej medicínskej éry. Nazýva sa regeneratívna medicína a jej cieľom je zlepšiť a urýchliť hojenie poškodených ľudských tkanív, alebo dokonca celých orgánov. Lekári aj vedci si od nej sľubujú veľké veci: otvára dvere novým možnostiam liečby pri diagnózach, s ktorými si súčasná medicína nevie rady, alebo k výrobe nových orgánov na transplantácie, ktorých je a bude stále nedostatok. „Všetci chcú žiť dlhšie a kvalitnejšie. Celý orgán síce ešte vyrobiť nedokážeme, ale vieme podporiť regeneráciu niektorých tkanív alebo vyrobiť na mieru určitú ,súčiastku‘ ľudského organizmu,“ hovorí Ing. Michal Zahradníček (50), MBA, zakladateľ Národného centra tkanív a buniek v Brne, v ktorom je jedným z akcionárov aj český štát.

Cestou na rozhovor som premýšľala, čo si pod pojmom regeneratívna medicína predstaviť. Hádám, že sa vás na to ľudia pýtajú často. Čo im hovoríte?

Keď to veľmi zjednoduším, zvyčajne začnem tým, že regenerácia znamená obnova, v tomto prípade organizmu, a tá je dvojakého druhu. Buď prirodzená, alebo s pomocou nejakého zásahu zvonka. Tá prirodzená sa deje deň čo deň už od nášho narodenia. Koža sa vymení človeku raz za mesiac, sliznica v črevách raz za týždeň, obmieňa sa takmer všetko tkanivo ľudského tela. A celý náš organizmus sa tak vymení v priemere raz za tri až šesť rokov, práve vďaka deleniu buniek. Regenerácia organizmu za prispenia buniek prebieha aj vtedy, keď sa zraníme, napríklad porežeme. Krvácanie sa zastaví, rana sa zahojí a po poranení zostane jazva. Jenže sú situácie, s ktorými si telo samo neporadí, jednoducho nie je z nejakého dôvodu schopné regenerácie. A potom je nutný zásah zvonka a využitie buniek manipulovaných (upravených) mimo ľudský organizmus.

Ako?

Každý z nás sa rodí s určitým počtom a sadou kmeňových buniek. Kmeňová bunka má schopnosť sa deliť a pokračuje ďalej vo svojom vývoji v rôzne typy buniek, napríklad v bunky svalové, tukové či nervové. Toto vývojové delenie v rôzne druhy buniek pokračuje po dobu celého života. Len zatiaľ bohužiaľ nevieme, prečo sa niektorá pôvodná kmeňová bunka vie rozdeliť dvadsaťkrát a iná stokrát. Vieme však, že delenie prebieha tak dlho, pokiaľ to umožňujú teloméry chromozómov, ktoré „odpočítavajú“, koľkokrát sa ešte môže bunka deliť. Môžeme si ich predstaviť ako akési tykadlá, ktoré sa pri každom delení skrátia. Až sú nakoniec také krátke, že sa bunka ďalej deliť nemôže. Inými slovami, každá bunka je naprogramovaná na určitú dĺžku života a na jej konci už nie je schopná delenia a tým ani regenerácie.

A v tom momente nastupujete vy s regeneratívnou medicínou?

Presne tak. Cieľom je nejakou úpravou buniek, čiže ich manipuláciou, dospieť k tomu, že budeme vedieť vyrábať tkanivá alebo orgány, ktoré by boli schopné nahradiť nedostatočnú funkciu tých pôvodných. Je totiž zrejmé, že si do budúcnosti nevystačíme iba s darcovstvom tkanív a orgánov. Populácia sa rozrastá a všetci chcú žiť dlhšie a kvalitnejšie. Celý orgán zatiaľ vyrobiť nedokážeme, ale už vieme podporiť regeneráciu u niektorých vybraných tkanív alebo vyrobiť na mieru niektoré „súčiastky“ ľudského organizmu.

Napríklad?

Napríklad nami vyvinutý chondrograft, ktorým liečime poranené chrupavky. Napríklad pôjdete na bicykli, padnete, poraníte si koleno a poškodíte chrupavku. Spontánna regenerácia chrupavky je u dospelých ľudí veľmi obmedzená. A v dôsledku obmedzeného cievneho zásobovania je obmedzená aj produkcia väziva, ktoré by defekt zacelilo. Inými slovami: nevzniká tak samovoľne dostatočné množstvo nových buniek nazývaných chondrocyty, ktoré by nahradili tie staré, poškodené alebo chýbajúce. V takom prípade odoberieme pacientovi jeho vlastné bunky z nezáťažovej časti chrupavky. V laboratóriu ich upravíme, namnožíme a lekár ich potom operatívne vráti pacientovi do poškodeného miesta. Keď sa po niekoľkých rokoch „pozriete“ na miesto pôvodného poškodenia, nespoznáte na chrupavke, že tam niekedy bol nejaký defekt, ani že sem pred rokmi lekár vpravil nejaké nové chondrocyty alebo cudzí materiál. Pretože on cudzí materiál nie je, sú to vaše vlastné bunky žijúce v absolútnej symbióze s vaším organizmom.

Vraj držíte jedno svetové prvenstvo, a to v prípade unikátneho transplantátu…

Vyvinuli sme metódu, ako pripraviť pre pacientov špecifický transplantát – náhradu hrudnej kosti, do ktorej sú uchytené rebrá. Keď som pred dvanástimi rokmi dal dohromady partiu asi 25 nadšencov, ktorí potom spoločnými silami postavili na zelenej lúke naše prvé laboratóriá v Brne, prvá vec, ktorej sa začali venovať, bola práve táto kosť. Ja spočiatku úplne nechápal prečo. Došlo mi to, až keď som videl pacientov, ktorí o sternum (hrudnú kosť) prišli napríklad po rozsiahlych vnútrohrudných operačných výkonoch. Ide síce o jednotky prípadov ročne, avšak ich stav je bohužiaľ nezlučiteľný so životom, za normálnych okolností by ich čakala smrť. My sme boli prví na svete, kto v spolupráci s pánom docentom Kalábom z Fakultnej nemocnice v Olomouci umelú kosť vyvinuli a aj voperovali pacientovi.

Ďalším prípravkom ste vraj zasiahli do oftalmológie, teda očného lekárstva. O čo ide?

Vyvinuli sme spôsob spracovania amniovej membrány, ktorú lekári voperujú pacientom s poranením alebo poškodením rohovky. Použitím membrány dokážu lekári oko aj zrak zachrániť. Ročne liečime stovky pacientov v Česku a v iných európskych krajinách. Ale tenká priehľadná amniová membrána, ktorá je súčasťou placenty, má oveľa širšie využitie. Vyvinuli sme z nej aj amnioderm, teda akúsi biologickú náplasť, ktorú od mája používajú lekári na liečbu chronických rán.

Tie sú následkom diabetu, teda cukrovky?

Vznikať môžu z mnohých príčin. Napríklad keď je končatina zle zásobená krvou, živinami a je tiež nedostatočne okysličovaná, nedokáže sa rana, ktorá na mieste vznikne, dobre zahojiť. A áno, významným priťažujúcim faktorom je diabetes. Podľa štatistík trpí chronickými ranami 2 % populácie, ale 25 % diabetikov. Bercové vredy, otvorené rany a ďalšie poškodenia kože sa niektorým pacientom nehoja mesiace, niekedy aj roky.

Ako tá biologická náplasť funguje?

Základom sú bioaktívne molekuly, získavané z plodových obalov. My sme vyvinuli spôsob, ako tieto látky po spracovaní placenty zachovať v ich pôvodnej štruktúre. Ide o pomerne revolučný produkt, ktorý na mieste rany pôsobí protizápalovo, podporuje rast novej kože a vedie tak k zahojeniu rany.

Placenta je spoločný dočasný orgán matky a plodu, ktorý zabezpečuje bábätku všetko, pokiaľ ho žena nosí v bruchu. Kde placentu beriete?

Od matiek po pôrode, ktoré musia dať k ich využitiu vopred súhlas. Za normálnych okolností končí placenta bohužiaľ ako biologický odpad. Z dôvodu prípadnej kontaminácie placenty však môžeme využiť len tie, ktoré sú získané pri pôrode cisárskym rezom. Ich zdroj tak nie je neobmedzený. Preto aj dvanásť rokov dookola vysvetľujeme, ako je dôležité ukladanie všetkých perinatálnych tkanív pre budúce liečebné účely.

Myslíte pupočníkovú krv?

Krv, ale aj tkanivo pupočníka (v podstate ide o časť pupočníkovej šnúry, ktorá spája placentu s dieťaťom a umožňuje transport krvi z placenty k plodu a späť; uchovávať celú placentu pre súkromné, teda vlastné použitie v súčasnosti nie je v Česku možné). Dnes je už jednoznačne preukázané, že bunky získané z týchto tkanív či krvi bude regeneratívna medicína využívať ako jedinečný zdroj kmeňových buniek. Keď si ich rodina po pôrode dieťaťa uchová, vytvorí si tak svoj vlastný biologický zdroj a nebude v budúcnosti závislá od toho, či ich získa od prípadného darcu. Kmeňových buniek totiž úplne určite bude nedostatok. Keď rodičia pri pôrode neurobia rozhodnutie, aby im tieto bunky boli uložené, inokedy v živote to už nemôžu urobiť. Pretože jedine pri pôrode možno získať dospelé kmeňové bunky v ich vývojovom a biologickom čase nula. A to je ich najväčšia výhoda a absolútna výnimočnosť oproti ostatným bunkám. A špecifickú úlohu v celom odbore bunkovej terapie hrajú mezenchymálne bunky (sú schopné sa samy meniť na špecializované druhy buniek – svalov, chrupaviek, kostí, nervov či väzov).

Prečo si myslíte, že kmeňových buniek bude v budúcnosti nedostatok?

Keď sčítate uložené štepy perinatálnych tkanív a buniek vo všetkých kryoskladoch na svete (kryosklady sú úložiská pre dlhodobé uchovávanie biologických vzoriek v tekutom dusíku), zistíte, že celkovo ide asi o 40 miliónov týchto vzoriek. Pred pár mesiacmi o tom na konferencii v Londýne, venovanej transplantáciám a regeneratívnej medicíne, hovorila profesorka Joanne Kurzbergová z Dukeovej univerzity (svetová expertka na transplantácie kmeňových buniek z pupočníkovej krvi a priekopníčka v aplikácii vlastnej pupočníkovej krvi deťom s detskou mozgovou obrnou). Táto lekárka riadi klinickú štúdiu využívajúcu pupočníkovú krv u detí s autizmom. U niekoľkých malých pacientov sa jej podarilo zlepšiť prejavy ochorenia. Pani profesorka na konferencii upozornila, že zatiaľ o uložené vzorky pupočníkovej krvi a tkaniva nikto nejaví veľký záujem. Ale že v momente, keď sa objaví prvá schválená indikácia (liečebný postup) na liečbu kmeňovými bunkami, napríklad na autizmus, tak do roka budú všetky kryosklady na svete prázdne. Kde potom získame nové bunky pre liečbu?

Od nových darcov?

Regeneratívna medicína je relatívne mladý odbor, teprve v roku 1998 boli prvýkrát izolované embryonálne ľudské bunky. Tých 40 miliónov vzoriek pupočníkovej krvi sa zbieralo posledných desať rokov, ale pokiaľ by pri prvej schválenej indikácii boli tieto zdroje počas jedného roka vyčerpané, bude to problém. Ako vieme z klinických štúdií, transplantácie buniek kostnej drene, ktoré sa už niekoľko rokov využívajú pri onkologických ochoreniach, nie sú v mnohých iných indikáciách a ochoreniach vhodné či použiteľné. Možno odhadnúť, že cena pupočníkovej krvi či tkaniva od darcu by narástla do astronomických výšin. Každý ďalší pôrod by bol zrejme v znamení uloženia tohto cenného biomateriálu do kryobanky. Ale čo tie rodiny, ktoré už majú pôrod za sebou a krv a tkanivo si neuložili? Preto sa snažíme ľuďom vysvetľovať, že nežijú dvadsať rokov, ale sedemdesiat alebo dokonca sto, a v tomto časovom horizonte sa musia postarať o seba a svoju rodinu. Rozhodne sa nemôže stať, že by ich uchované perinatálne tkanivá prišli vniveč. Raz ich určite využijú, hoci teraz nevieme presne určiť na čo. Navyše kmeňové bunky získané z perinatálnych tkanív dieťaťa možno v mnohých prípadoch využiť aj pre jeho súrodencov alebo rodičov.

Rad ľudí v tom však vidí predovšetkým biznis, pretože uskladnenie pupočníkovej krvi v banke je spoplatnené nemalou sumou – za jej odber a spracovanie sa platí okolo 20 000 Kč a ďalšie peniaze potom za jej uloženie (pri variante uloženia na 20 rokov ide o sumu takmer 44 000 Kč). U tkaniva pupočníka je to potom takmer 10 000 Kč za odber a spracovanie, plus ďalšie peniaze za uloženie…

Verte mi, na tomto sa žiadne peniaze zarobiť nedajú. Toto je môj altruistický projekt. Áno, cena za spracovanie pupočníkového tkaniva na uskladnenie je 10 000 korún, ale táto suma pokrýva len náklady, ktoré sú so spracovaním a uskladnením spojené. Musíme zaplatiť za mnoho klinických vyšetrení špecializovaným laboratóriám, ktoré nám Štátny ústav pre kontrolu liečiv nariaďuje. Je to zhruba päť tisíc za každú vzorku tkaniva či krvi. Musíme pokryť platy lekárov a sestier, ktorí so vzorkami manipulujú, a tiež pôrodnicu za využitie sály, čo je asi tri tisíce korún. Naše laborantky musia tkanivo spracovať v super sterilných laboratóriách a trvá to zhruba 2 hodiny. U krvi je všetko ešte pracnejšie a náklady sú tak bohužiaľ ešte väčšie. V Českej republike je ročne zhruba 110 000 pôrodov, ideálne pre štát, zdravotné poisťovne aj rodičov a ich deti by bolo, keby sa ročne uchoval rovnaký počet perinatálnych tkanív. Keby sa toto podarilo, bol by to historicky najväčší preventívny program v českom zdravotníctve. Počet rodín, ktoré si tkanivá ukladajú, síce rastie, ale stále je niekde len okolo 0,3 % všetkých pôrodov. Sú krajiny, kde si uložia perinatálne tkanivá pri pôrode aj 20 % rodičov a toto číslo stále rastie. Najviac túto formu prevencie zdravia využívajú vo vyspelých krajinách, ako je Nemecko, Británia, Španielsko, USA, Austrália. Prekvapivo sú to však aj krajiny, ktoré nie sú extra bohaté, ľudia sú tam však zvyknutí sa o svoje zdravie starať a myslieť na budúcnosť. Patrí sem celá Ázia, predovšetkým Čína, Thajsko a Malajzia. Vysoké čísla vykazuje aj Slovensko, kde sa to týka zhruba 9 % pôrodov. Aj v katolíckom Poľsku sú to jednotky percent.

Prečo je to teda v Česku tak málo?

Hlavným dôvodom je chybné systémové nastavenie, že české zdravotníctvo je zadarmo, a keď vám niečo je, tak sa o vás predsa musí niekto postarať. Ľudia nie sú vychovávaní k tomu, aby sa starali o svoje zdravie, a už vôbec nie, aby sa starali o prevenciu svojho zdravotného stavu. V Česku neexistujú nadštandardy, ktoré možno pritom chápať aj ako výchovný nástroj k tomu, že jednoducho liečba a ľudské zdravie má nejakú hodnotu a tým aj cenu. K tomu si ešte pripočítajme mylnú kritiku od lekárov, ktorí kvôli nedostatku informácií nemajú znalosti o tom, na čo všetko možno perinatálne bunky použiť a v akých štúdiách sa už používajú. O regeneratívnej medicíne nič nevedia, a tak radšej nastávajúcim rodičom povedia, že uchovanie perinatálnych tkanív je hlúposť a že si rodičia majú radšej kúpiť drahší kočík. Odbor regeneratívnej medicíny sa na lekárskych fakultách nevyučuje – s výnimkou lekárskej fakulty Ostravskej univerzity. Celosvetový výskum je dnes už pritom schopný garantovať, že raz uložený štep sa nikdy nevyhodí. A aj keby daný jedinec či rodina neonemocneli žiadnou závažnou chorobou, čo by bolo to najlepšie, možno ho použiť pre tzv. neindikovanú regeneráciu organizmu.

Ako? A vôbec to možno, ak nebola schválená indikácia, teda dôvod na konkrétne liečebné použitie?

Na mnohých klinikách vo vyspelých krajinách sa liečia pacienti na základe mnohých zákonných výnimiek. V Nemecku majú napríklad asi dvanásť paragrafov, na základe ktorých môžu kmeňové bunky aplikovať pacientom, hoci zatiaľ nebol schválený konkrétny bunkový liečivý prípravok. Týka sa to pacientov, ktorým už lekári nevedia nijako inak pomôcť dostupnou schválenou liečbou, alebo detských pacientov, pre ktorých neexistuje na trhu schválený liek na danú indikáciu, alebo pacientov s tzv. ojedinelými indikáciami, na ktoré farmaceutické firmy nevyvíjajú lieky, pretože sa im to ekonomicky neoplatí. Japonsko dokonca vypracovalo úplne nový zjednodušujúci legislatívny rámec pre celú oblasť bunkovej terapie a regeneratívnej medicíny. Pacienti tam nemusia čakať do finálneho schválenia lieku, ale stačí preukázanie bezpečnosti podania. Môžu tak dostať liek až o 10 rokov skôr oproti pacientom v ostatných krajinách.

Ako im tieto bunky môžu pomôcť?

Napríklad mezenchymálne kmeňové bunky, obsiahnuté hojne práve v perinatálnych tkanivách, majú tri hlavné mechanizmy účinku. Pôsobia protizápalovo. Posilňujú imunitu. A podnecujú aktivitu a produkciu širokého spektra látok, ktoré majú vplyv na regeneráciu organizmu. Navyše sú multipotentné (sú schopné delenia do mnohých typov iných buniek, ale iba v rámci daného typu tkaniva alebo orgánu) a nemôžu sa teda v budúcnosti vyvinúť napríklad v bunku nádorovú (na rozdiel od tzv. pluripotentných buniek, ktoré sa môžu teoreticky vyvinúť v akúkoľvek bunku v ľudskom organizme). Ich použitie je teda úplne bezpečné. To je dôvod, prečo ich v budúcnosti vždy využijeme, aj keby sa mali použiť „len“ pre posilnenie imunity pacienta. A je mnoho chorôb, ktoré majú príčinu práve v zlyhaní imunity, alebo je príčinou zápal.

Zostaňme ešte pri chondrocytoch, teda bunkách v chrupavke. Ako často sa v praxi vlastne skutočne využívajú? Musím totiž priznať, že až doteraz som o tejto liečbe chrupavky nepočula.

Klinické štúdie preukázali, že v konkrétnych indikáciách, napríklad v prípade hlbokých chondrálnych defektov ide o liečbu tzv. prvej voľby aj podľa Českej spoločnosti pre ortopédiu a traumatológiu. A lekári by ju mali v týchto prípadoch použiť, pretože ide o schválený postup. Teraz už sa len môžeme baviť o tom, prečo sa tak nedeje vo väčšine takýchto poranení.

Prečo teda?

Ide o kombináciu mnohých faktorov. Predovšetkým jej nie je venovaná taká pozornosť ako v prípade život ohrozujúcich ochorení. Spolupracujeme so špičkovými centrami, čo sú prevažne univerzitné kliniky, a ich lekári metódu výborne poznajú a dnes ju už rutinne aplikujú. Je však rad ortopédov, ktorí musia denne riešiť desiatky menej závažných ortopedických poranení a nemajú príliš času sa oboznamovať s inovatívnymi metódami, čo je vlastne pochopiteľné. Ideálne by bolo, aby každý ortopéd dokázal rozpoznať chondrálny defekt a takého pacienta odoslal na univerzitné pracovisko na liečbu.

Čo sa stane, ak to neurobí?

S poranenou chrupavkou pacient žije ďalej, dokonca možno aj športuje, ale po čase ho koleno rozbolí, kvôli poškodenej chrupavke sa začnú preťažovať šľachy a väzy, pacient kríva, defekt sa zväčšuje a postupne dospeje k totálnej endoprotéze kolenného kĺbu. Ten proces môže trvať pokojne niekoľko rokov, pacient si nemusí ničoho zásadného všimnúť, ale skôr alebo neskôr rovnako skončí s umelou náhradou kĺbu. Tej sa možno vyhnúť včasným indikovaním a správnou liečbou kultivovanými chondrocytmi. Našu liečbu dostane ročne zhruba 100 ľudí, ale tých, ktorí by ju potrebovali, je asi okolo 2 500.

Kde všade by sa ešte regeneratívna medicína v blízkej dobe mohla využívať?

Pod drobnohľadom vedeckých tímov pre oblasť ortopédie je napríklad využitie mezenchymálnych kmeňových buniek pri regenerácii poranení šliach, meniskov a úponov svalov. Takú pretrhnutú achillovku sa nepodarí vždy ideálne zahojiť. Potom sa ponúkajú dve možnosti: dostanete novú, darcovskú. Alebo môžete mať svoju vlastnú, keď sa s využitím kmeňových buniek „vyrobí“. Pomerne ďaleko je výskum a využitie kmeňových buniek pri poškodení medzistavcových platničiek. Čo dáva nádej miliónom ľudí postihnutých bolesťami chrbta. Zdá sa, že osteocyty a osteoklasty budú tiež vhodným kandidátom pre obnovu kostí. A to som spomínal len ortopédiu. Veľmi podobne to vyzerá v takmer každej medicínskej špecializácii, sú stovky štúdií na desiatky rôznych ochorení. Uvediem len tie, kde sú výsledky najnádejnejšie: zabezpečenie imunity pri transplantácii, autizmus, rad neurodegeneratívnych ochorení, niektoré onkologické ochorenia, artróza, reumatická artritída, Crohnova choroba, hojenie rán a ďalšie a ďalšie.

To všetko sú však len prísľuby do budúcnosti. Aké konkrétne objavy a prípravky už teraz skutočne pomáhajú?

Len za posledný rok bolo vo svete schválených niekoľko liečivých prípravkov regeneratívnej medicíny. Namátkou ide o liečbu pásového oparu, svalovej dystrofie (oslabenie svalov), hemofílie (porucha zrážanlivosti krvi prejavujúca sa chorobnou krvácavosťou), chronickú ischémiu myokardu (nedostatočné prekrvenie srdca) alebo dokonca rakovinu krvi. V našich laboratóriách, prípadne v kooperácii s ďalšími vedeckými pracoviskami, sa venujeme výskumu v piatich hlavných oblastiach: onkológia, ortopédia, liečba chronických rán a popálenín, oftalmológia (očné lekárstvo) a kardiovaskulárne ochorenia vrátane ischémie dolných končatín. Hodne ďaleko sme vo využití amniodermu u popálenín a v neurochirurgii. U pacientov s poškodenou tvrdou plenou mozgovou klinicky skúšame amniodermom prekryť časť mozgu. Amnioderm potom pôsobí ako bariéra a chráni pred únikom mozgomiechového moku. Ďaleko sme aj vo vývoji amniogelu pre ľahšie hojenie popálenín, jaziev a svalových poranení. V nasledujúcich mesiacoch požiadame Štátny ústav pre kontrolu liečiv o zahájenie klinických hodnotení v oblasti onkológie a ischémie končatín.

Bude amnioderm bežnou súčasťou domácich lekárničiek?

Samozrejme by bolo ideálne, keby si ho mohol každý kúpiť v lekárni, ale to zatiaľ neumožňuje legislatíva. Bunková terapia a produkty tkanivového inžinierstva dnes totiž spadajú pod liečivá. Pred 12 rokmi, keď sme do odboru regeneratívnej medicíny vstupovali, tomu tak nebolo. Lenže farmaceutické firmy pochopili, že pre ne a ich lieky môže byť regeneratívna medicína a bunková terapia veľkou hrozbou, a tak prelobovali zásadné sprísnenie legislatívy pre inovatívnu bunkovú terapiu. A to až tak, že podmienky pre bunkové prípravky sú dnes prísnejšie ako pre štandardné farmakà a lieky, čo je úplne iracionálne. Zásadná otázka totiž znie: má byť vôbec bunková terapia posudzovaná ako liečivo, keď pacientovo telo neprijíma žiadne umelo a externe vyrobené lieky či materiály? Prečo by vlastné bunky jednotlivých pacientov použité pre liečbu, a zdôrazňujem slovíčko vlastné, mali spadať do rovnakej škatuľky ako chemické substancie s mnohými nežiaducimi účinkami?

V jednom rozhovore ste sa sťažoval, že keď v roku 2009 vznikalo Národné centrum tkanív a buniek, bolo terčom kritiky, pretože o bunkových transplantátoch, kmeňových bunkách a regeneratívnej medicíne tu málokto niečo vedel. Už kritika utíchla?

Kritizovať nás dnes nemá už žiadne reálne opodstatnenie. Máme veľmi úspešný výskum s prestížnymi pracoviskami vo svete. Ročne vyrobíme liečivé prípravky pre zhruba 4 000 pacientov, ktorým by zrejme nikto iný nevedel pomôcť, a zásadne im zlepšíme kvalitu života. V Česku máme osem špecializovaných tímov, pracujúcich v úplne nových laboratóriách o ploche asi 10 000 m². Nie je nás už dvadsaťpäť, ale osemdesiat, a ďalších 700 ľudí z univerzít a výskumných tímov s nami spolupracuje na čiastočné úväzky. A nie sú to špecialisti len z Českej republiky, ale aj z Izraela, USA alebo Južnej Kórey.

Pre úplnosť musím dodať, že nie ste vedec, ale podnikateľ a investor. Pôvodne ste sa zaoberali informačnými technológiami. Prečo ten prechod k biomedicíne?

Na prvý pohľad to vyzerá, že sú si tie dva odbory vzdialené, ale opak je pravdou, sú si veľmi blízke. V momente, keď sa podarilo prečítať ľudský genóm, stáva sa náš organizmus tiež technológiou. No, a keď už vieme opísať mechanizmy základných ľudských procesov, vieme, ako sa správajú a fungujú, môžeme s nimi pracovať a meniť ich. Transfer biotechnológií z výskumu do praxe je potom veľmi podobný ako v informačných technológiách, stále sú to technológie. Navyše záujem o toto odvetvie bol do značnej miery daný aj mojou životnou filozofiou, a tá je postavená na inováciách. Inovácie sú jediným legitímnym nárokom na udržateľný rozvoj, a nakoniec aj na prípadný zisk. Inovácie v kombinácii s tým, že ma nebaví iba kumulovať ďalšie peniaze, ale chcem byť aj niečomu a niekomu prospešný, ma priviedli k tomuto vysoko inovatívnemu odboru, ktorý zlepšuje kvalitu života mnohých ľudí.

Ako ťažké bolo doň preniknúť?

Základom bolo oboznámiť sa s tým, prečo a ako bunky fungujú v liečbe organizmu. Musel som prečítať tisíce strán vedeckých publikácií. A určite nie som na konci. Urobil som tiež rad chýb a nesprávnych rozhodnutí, takže to bolo aj dosť drahé a občas vyčerpávajúce. Na poradách občas s nadsázkou hovorím, že síce vyvíjame sofistikované veci, ale v tých naozaj hi-tech záležitostiach sme teprve v polovici.

A tá cieľová meta, ten hi-tech prelom, je teda kde?

Nastane v momente, keď budeme vedieť vyrobiť celý ľudský orgán. Alebo keď rozlúštime, či je staroba a smrť choroba, alebo program. Pravdepodobne ide o kombináciu obojého. Teda sa ponúka otázka, ako to zmeniť alebo ovplyvniť. Verím, že do budúcnosti sa s oboma faktormi naučíme pracovať a budeme vedieť starobu preprogramovať, a tým oddialiť smrť.

Naozaj si myslíte, že dokážeme oddialiť smrť?

Veď sa to predsa už deje. Vek sa predlžuje, kvalita života zlepšuje. Cieľom nie je dostať sa do konfliktu s prírodou, ale naopak do symbiózy, a predovšetkým chceme zmenšiť utrpenie ľudí. Nemá zmysel predlžovať vek bez zvyšovania kvality života, a to zdôrazňujem. Pokiaľ kvalitu života na jeho sklonku zvýšiť nevieme, potom ho násilne nepredlžujme. Samotné predĺženie života nemôže byť jediným cieľom. Som presvedčený, že kombináciou bunkovej a génovej terapie sa skôr alebo neskôr podarí oboje.

Čo tomu ešte bráni?

Fakt, že zatiaľ nepoznáme presné fungovanie všetkých viac ako 200 typov buniek v ľudskom organizme, ani to, ako medzi sebou komunikujú a čo všetko spôsobujú. Napríklad na začiatku života máme státisíce či milióny mezenchymálnych buniek a ich počet sa v priebehu života dramaticky znižuje. Výskum ukázal, že u niektorých jedincov postačili jediné dve kmeňové bunky na to, aby taký človek žil, aby sa obnovovala jeho krvotvorba, kostná dreň, aby fungoval celý organizmus. Lenže každý sme iný a my zatiaľ netušíme, koľko ich v našom tele má ideálne byť. A prečo sú bunky naprogramované k svojej bunkovej smrti a kto či čo to spôsobuje. Ľudský život je zázrakom prírody. Z dvoch buniek vznikne celý zložitý organizmus. A každá bunka vytvorená z týchto prvých dvoch od začiatku vie, v aký bunkový typ sa má v priebehu svojho života premeniť a kedy zomrieť. Pre lepšiu ilustráciu prirovnávam niekedy ľudský organizmus k osobnému kontu a bankomatu, z ktorého si v priebehu života neustále chodíme vyberať svoje bunky. Spotrebúvame ich pri chorobách, strese, poraneniach. Až jedného dňa zostane naše osobné „konto“ prázdne. Výzvou pre vedcov zostáva, ako toto konto v priebehu života efektívne dopĺňať.

Autor: Silvie Králová