Vnučka darovala pupočníkovú krv svojmu dedkovi

„Pred dvoma rokmi dostal otec mozgovú mŕtvicu a po ôsmich hodinách ho matka našla doma v spálni. Bol pri vedomí, ale jeho stav bol veľmi vážny. Odviezli ho do nemocnice v Blansku, napojili na prístroje a snažili sa ho zachrániť…

Lekári nám následne oznámili, že otec ostane mentálne postihnutý, že nás nepozná, nebude schopný samostatného života a bude pripútaný na lôžko,“ spomína Lucie Pínová, ktorej šesťdesiatročný otec prekonal v septembri 2018 cievnu mozgovú príhodu. Mal postihnutú ľavú mozgovú hemisféru, kedy došlo k podstatnému ochrnutiu a poruchám citlivosti pravej polovice tela a tiež rečového centra.

Mesiac ležal v nemocnici, kde dostával lieky na rozpustenie zrazeniny, ktorú mal v krčnej tepne. „Verím, že v nemocnici urobili maximum, ale po mesiaci nám povedali, nech si otca odvezieme domov alebo ho dáme do LDNky,“ dodává Lucie,“ dodává Lucie.

Nechcela som, aby mala mama zničený život

Rodina Pínových po príjazde do Kladrub.

Rodina sa ale s predloženým scenárom nechcela zmieriť. Otcovi zariadili trojmesačný pobyt v rehabilitačnom ústave v Kladrubech. A napriek tomu že tam odchádzal ako ležiaci pacient v pyžame na lehátku, z ktorého už nikdy nevstane, hneď prvý deň, keď za ním Lucie prišla, sa dokonca aj usmieval. Začal pomaly cvičiť, učiť sa osobnej hygiene, sám sa obliekať a jesť ľavou rukou. Pravidelne sa tiež znovu učil chodiť s pomocou robotického prístroja, prechádzal rôznymi fyzioterapiami a rehabilitačnými cvičeniami. Dostal invalidný vozík a učil sa ho ovládať ľavou rukou.

„Asi by som to nenazývala zlepšením. Boli to skôr veci, ktoré bol on sám schopný urobiť, na základe stavu, v ktorom je. Bolo to o tom, zdvihnúť ho z postele,“ vysvetľuje Lucie, ako vnímala prvé mesiace rehabilitácie. Otca sa síce podarilo z postele „zdvihnúť“, ale mentálny stav sa nemenil. „Nepoznal farby, nevedel čítať, nepoznal čísla. Nevedel, čo sú bežné veci, ako nos alebo hrnček. Akoby všetko zabudol, alebo sa mu to z tej hlavy vytratilo,“ hovorí Lucie. „S tým som sa rozhodne nechcela zmieriť, tiež kvôli mojej mame, ktorá bola tou, kto sa o otca bude starať. Tak aby ten jej život dožila plnohodnotne,“ dodáva Lucie.

Liečba prišla z televíznej obrazovky

„V apríli 2019 som úplnou náhodou v televízií zazrela program Pošta pre teba, kde jeden pán ďakoval klinike v Brne za to, že ho postavili na nohy a rozprával o bunkovej terapii, po jej aplikácií sa jeho stav zlepšil,“ spomína znovu Lucie na to, kedy sa po prvý raz dozvedela o tejto liečbe.

„Samozrejme ma to zaujalo. Začala som pátrať, študovať k čomu a ako je možné bunky z pupočníka a krvi použiť a čo by mohli zlepšiť,“ hovorí Lucie. Spojila sa tiež so spomínanou brnenskou klinikou, hovorila s ďalšími lekármi a od otcovej fyzioterapeutky dostala tip na kliniku na Slovensku. „Zisťovala som všetky riziká a bolo mi povedané, že jeho stav sa po aplikácií týchto buniek nemôže nijako zhoršiť,“ dodáva.

A neuplynul ani mesiac a otec išiel na kliniku na Slovensko do Malaciek na prvú bunkovú terapiu. „Kliniku v Malackách som zvolila preto, že tu využívajú na liečbu novorodenecké bunky, pochádzajúce z pupočníkovej krvi a pupočníka. Logicky ma napadá, že tieto bunky, tým že sú nové a neopotrebované, budú asi lepšie, než akoby otec dostal tie svoje, ktoré sú jednoducho už staré,“ vysvetľuje Lucie, prečo sa rozhodla pre kliniku na Slovensku.

Dve terapie z pupočníkovej krvi a tkaniva pupočníka

„Poškodenie mozgu otca Lucie Pínové bolo dosť veľké. Otec bol pripútaný na vozíček, nedokázal komunikovať, nebol sebestačný, nedokázal sa sám najesť,“ popisuje stav otca pred liečbou Mgr. Renáta Mihály, MBA, riaditeľka centra bunkovej terapie v Malackách. „Liečbu sme nastavovali aj podľa toho, že je pani Pínová tehotná a bude môcť týmto spôsobom otcovi pomôcť,“ dodáva. Samotná aplikácia prebehla intravenóznym a intratekálnym podaním (lumbálnou punkciou) a otec Lucie obdržal vysokú dávku buniek z pupočníkovej krvi a tiež mezenchymálnych stromálnych buniek z tkaniva pupočníka.

S odstupom roka otec absolvoval liečbu dvakrát. „Už po prvom podaní sme mali správy, že sa otec Lucie objektívne zlepšil a že aj vďaka intenzívnym rehabilitáciám nastal progres jeho stavu,“ spomína Renáta Mihály. Bolo tak zrejmé, že sa pre zlepšenie efektu, uvažuje aj o druhom podaní, kedy sa využije pupočníková krv aj pupočník nedávno narodenej dcéry Lucie Pínové. „Áno, čakali sme, než Lucie porodí, aby novonarodená vnučka dedkovi mohla cielene darovať svoju krv a svoje bunky,“ dopĺňa Renáta Mihály.

„Prekvapilo ma, že je to vlastne biologický odpad z každého pôrodu a že len minimum rodičov si pupočníkovú krv a tkanivo pupočníka necháva uchovať pre neskoršie využitie. Našťastie mi v mojej pôrodnici túto službu ponúkali a tak som sa rozhodla oboje pri pôrode uchovať a použiť pre svojho otca na ďalšiu liečbu,“ hovorí Lucie.

Dedko a jeho vnučka, ktorej pupočníková krv pomohla s liečbou dedkovho ochorenia.

Otec urobil ohromný pokrok

Medzi oboma podaniami a v podstate celú dobu otec neustále rehabilituje pod dohľadom profesionálov. Dvakrát Kladruby, Axon klinika, rôzne rehabilitačné procedúry, cvičenie päť dní v týždni. Po druhej aplikácií sa určite zlepšila chôdza, je istejší, chodí bez opory a nepotrebuje pomoc. V Kladrubech, kde si ho pamätali z pobytu ešte pred rokom, sami konštatovali, že urobil ohromný pokrok a posun dopredu. Čo sa týka logopédie, začína viac artikulovať, dokáže špúliť pery podľa písmen, ktoré ho učí logopédka vyslovovať. Hlavne sa zlepšilo vnímanie, dokáže teraz postrážiť a hrať sa s dcérou, keď leží na gauči. „Vidím posun v bežných veciach, ktoré predtým nerobil. Keď mu spadne omrvinka z jedla, prestane jesť a začne po sebe upratovať. Začal maľovať, vyfarbovať, ľavou rukou, napriek tomu že je pravák. Keď sa na to pozriete, tak vidíte, že nepreťahuje,“ dodáva Lucie.

„Už keď sme išli po prvýkrát na Slovensko, oznámila som otcovi, že bude mať vnučku a tak sa musí snažiť a mať motiváciu k tomu, aby sa jej mohol venovať, keď sa narodí. Od prvej chvíle, kedy som videla tú reportáž v televízii, som neprestala veriť tomu, že otec to nevzdá. A tým, že som videla, že otec chce bojovať a chce žiť, tak som to nevzdala a chcela som pre neho mať trochu normálny život.“

„Myslím, že by si v tehotenstve mali mamičky zistiť, k čomu všetkému je možné využiť uchovanú pupočníkovú krv. Nikdy neviete, čo sa môže prihodiť vo vašej rodine zajtra alebo napríklad za 10 rokov a kedy bunky môžete potrebovať. Keby som bola znovu tehotná, tak si pupočníkovú krv určite uchovám,“ uzatvára Lucie Pínová.